Návšteva v Dobšinej

Dobšiná je mesto, ktoré, keď ideš smerom od Popradu, sa pod tebou objaví nečakane. Prejdeš kopce Slovenského Raja a za Dedinkami sa zrazu krajina otvorí, prudko klesne a prvé mesto je Dobšiná. Je v ňom veľká komunita Rómov a aj preto som dnes tu.

Bol som tam pozrieť 2 učiteľky, jednu školu a jedno centrum. Eleonóra Liptáková, alebo Norika spolu s kolegyňou Erikou Spiššákovou, založili OZ Detstvo deťom a Rodičovské centrum Domček, v ktorom učia rómske mamičky ako sa lepšie starať o svoje deti.

Toto je krátka správa z tejto cesty.

Rozhovor s Erikou

Bol som sa pozrieť na hodine Erike – 4. ročník, v triede má len rómskych žiakov. Počas mojej práce som videl veľa vyučovacích hodín so žiakmi zo znevýhodneného prostredia. Táto bola v niečom výnimočná.  Žiaci pracovali, boli aktívni, dodržiavali triedne pravidlá, rešpektovali učiteľku a seba navzájom, veľa sa toho naučili.

To, čo som videl, sa nedá dosiahnuť za pár dní ani týždňov. Ako to dokázala? Keď som sa s Erikou po hodine rozprával, povedala mi, že:

• dôležitý je vzťah – učila som aj ich matky, mám dôveru rodičov
• rešpektujúci prístup k žiakom, od začiatku ich tak vediem
• dodržiavať pravidlá – vyžadujem ich od všetkých
• rodičko: deti hrali scénku, mali sme občerstvenie, prišlo 16 rodičov z 18, občerstvenie chystali deti, najprv počítali na matematike, čo a koľko toho treba kúpiť, zbierali fľaše – zálohované a potom to išli nakúpiť
• 1/3 detí z 18 sú z Domčeka, čo znamená, že viaceré zručnosti už vďaka DOmčeku mali
• rodič má byť vzorom – hodný imitácie, preto sa rodičov snažím podporovať

Rozhovor s Norikou

Ako vznikla myšlienka založiť toto centrum?

Keď mali moje žiačky 10-11 rokov, nikdy v živote by som nepovedala, že dokážu toto, čo teraz robia, sú tu teraz zamestnankyne, s nimi sme riešili prvé tehotenstvá, to mali 14-15. Dokonca chodili do špeciálnej triedy, to sú dievčatá, ktorým bola diagnotiskovaná mentálna retardácia.

Ja som bola jedna z tých, čo sa podpisovali pod papiere ako špeciálny pedagóg, v diagnostických testoch nemali šancu naskórovať, lebo nemali slovnú zásobu a nemali skúsenosti, ktoré potrebujú pri tých testoch, napr. nevedeli hľadať na kocke rôzne tvary – preto tam nemôžu uspieť.

Mne toto začalo celé dochádzať, keď som s nimi začala intenzívnejšie pracovať. Jedna moja žiačka nemala ešte skončené základné vzdelanie, mala už jedno dieťa a druhé čakala. Vtedy som si povedala, to nie je v poriadku, že by mali deti toto prežívať.

Vtedy sme mali na škole veľa tehotných dievčat, boli aj 12-13 ročné, a tak sme sa do toho pustili. Bola medzi nami dôvera, veľa sme spolu prežívali, poznali sme ich zo školy, videli sme ako sa vedia postarať o svoje bábätko, boli to skvelé mamy, do školy nám nosili ukázať deti – ku nám do kabinetu.

Rozprávala som s M.: A čítaš malému knihy? Nie.

Rozprávaš sa s ním vôbec? Však on nevie hovoriť.

A vtedy si hovorím, vau, toto je to, nemali to z domu, nevedeli, že je potrebné to robiť. Vtedy sme si povedali, že skúsime.

To sa deje aj v iných školách a mestách a nevznikajú takéto zariadenia, čo vás priviedlo k tomu, že ste s tým začali niečo robiť?

Pre mňa ešte toto bolo silné, že mám dve dcéry a oni boli presne v tom veku ako tieto baby.

Keď som si predstavila, že by sa moje dieťa v tomto veku malo starať o dieťa, prežívať tehotenstvo, potraty, psychicky tak náročné veci, to bola jedna vec.

A potom uvedomenie, že to nebolo v tom, že mamy sa nechcú postarať o deti, ale že možno nevedia, čo všetko bábätko potrebuje – oni chcú pre svoje deti to najlepšie –  a keď sme im ukázali, čo sa dá, napr. že deti potrebujú loziť po štyroch, ale kde v tej chatrči majú priestor na lozenie – tak sme chceli vytvoriť priestor, kde by sme sa mohli stretávať a mohli napr. deti položiť na zem.

V r. 2012 sme napísali otvorený list a zverejnili ho. (Odkaz na list nájdete tu)

Prišiel k nám Stano z Bratislavy (Stanislav Boleďovič, CEO Teach), kolegyni Erike sa zdal podozrivý: čo tu ten chce, a on nám pomohol založiť občianske združenie. Prišli za nami ďalší a ponúkli pomoc, jeden z nich  kúpil v Dobšinej rodinný dom, dal nám ho k dispozícii a nič za to nechcel.

Dnes máme 8 zamestnankýň, 6 z nich sú naše bývalé žiačky, pomáhajú mamičkám – ako sa starať o bábätká, ako s nimi rozprávať, ako im čítať…

Ako vyzerá spolupráca so školou a samosprávou?

Čo sa týka školy, čokoľvek sme potrebovali, ísť niekam, prezentovať Domček – vždy nás pán riaditeľ uvoľnil, nekládol nám polená pod nohy.

Párkrát sme boli označené za osoby, ktoré robia hanbu mestu aj škole, lebo sme poukazovali na to, že tu máme maloleté tehotné dievčatá.

A teraz máme v zastupiteľstve ľudí, ktorí prehlásili rómskych spoluobčanov za nežiadúcich a pritom s Rómami sa dá, mňa nikto nepresvedčí, že sú leniví, lebo ja vidím, že nie sú. Vo viacčlenných rodinách sú ženy maximálne vyťažené, potrebujú upratať, vyprať, navariť pre deti, postarať sa o tie, ktoré ešte nechodia do škôlky alebo do školy …

V škole vidieť rozdiel – deti, ktoré boli v Domčeku, sú úplne inde, aj škola to vidí.

Kedysi som sa pozerala na to tak, že keď dieťa ide do školy, musí poznať farby, mať slovnú zásobu…, dnes to už tak neberiem, lebo viem, že ich materinský jazyk je rómsky, je pre mňa dôležité, aby s deťmi rodičia rozprávali a je jedno či v rómskom jazyku či inom.

Nevnímam až tak dôležité učenie sa podľa osnov základnej školy, ale učenie sa o svete v širšom zmysle: napr. sme deti zobrali na výlet do Vysokých Tatier, nevedeli sa vynadívať – aby im ich svet nekončil v Rožňave v Tescu – dávať im možnosť zažiť si – reštauráciu, divadlo, kino, ZOO, to je viac ako teoretické vedomosti.

Čo by mohlo fungovať lepšie v spolupráci s mestom…?

Nám by sa zišla podpora, aj finančná, viackrát sme žiadali, raz sme dostali 300€.

Teraz mesto vedľa búralo dom, nechalo tam múr, ktorý sa rozpadá a hrozí, že nám padne do dvora, na deti.

Akú vidíš perspektívu do budúcnosti vášho Domčeku?

Ženy v tom vidia zmysel, už máme pokračovateľov, chodia do rodín, rodiny si pýtajú túto podporu, lebo tie mamy vidia, že deťom, ktorým sa dostane, sa lepšie darí v škole.

Jedna z mamičiek má dieťa v A triede, máme v škole triedy vo väčšine ročníkov od A do C, v A sú tie úspešnejšie – je to prvé dieťa z chatrče, ktoré sa tam dostalo – lebo sa dobre učí.

Chceli by sme, aby si naše ženy dokončili základne vzdelanie, prihlášky už majú podané. Je tu málo možností – sú kurzy pre nezamestnaných, no naše ženy sú zamestnané, je problém uvoľniť ich v pracovnej dobe.

Čo Tebe dáva energiu?

Oni. Napr. mi povedia, že som im dala do života viac. ako ich mama, ale mama je mama …

Vieme si všetko povedať, máme veľmi blízky vzťah, sú ako moje ďalšie dcéry, toto bol jeden z mojich najlepších životných projektov, ďalším sú moje vlastné dcéry.

Keď sme začínali v Domčeku, 6 hodín som odučila, potom som prišla sem a od druhej do siedmej do večera sme tu boli spolu, hrali sme sa

 s deťmi, navarili sme si …

Vždy som prišla taká unavená, ale s veľmi dobrým pocitom som vždy odchádzala, vysmiata …

Teraz ma už nepotrebujú, majú od Domčeka kľúče, príde sobota, nedeľa, prídu sem s deťmi …

preruší ju hlas jednej zo zamestnankýň: “to je náš domček.”   

Norika: “presne tak”

      Tomáš Macko